Návrat strateného meča

Lubica Štefaniková


  • EAN/ISBN: 9788097083106
  • Vazba: -
  • Formát: A5
  • Počet stran: 98
  • Rok vydání: 2011
  • Vydání: 1.
  • Jazyk: čeština
  •  
  • Sklad: 4 ks skladem
KNIHA  
86,00 Kč vč. DPH
ks vložit do košíku vložit do košíku


Oliver Gabriel je syn úspešného podnikateľa, ktorému sa  nechce pracovať. Je zamestnaný v otcovej firme, ale berie všetko ako zábavku. Robí dlhy, nerešpektuje rodinné pravidlá. Jeho otcovi, ktorý sa druhýkrát oženil s mladšou partnerkou dôjde trpezlivosť a Olivera potrestá. Oliver jeho rozhodnutie nesie ťažko, ale je hrdý, aby priznal pravdu. Čo urobí? Zmení sa, alebo bude pokračovať vo svojom starom živote? Splní očakávania tých, čo dúfajú v jeho pomoc? Dokáže sebe, otcovi, aj nevlastnej matke, že je z neho dospelý zodpovedný muž? Akú úlohu v našom príbehu zohráva meč? Je dôležitý aj v 21. storočí? Fantazijný príbeh o láske človeka k človeku, chrabrosti a obetavosti. Aj dnes žijú medzi nami hrdinova, rytieri.

ÚRYVOK

Zazvonil na zvonček. Stál tam niekoľko minút a už chcel odísť, ale dvere sa pomaly otvorili a on pozeral na útlu starenku. Premeriavala si ho prísnym pohľadom. Po niekoľkých sekundách pohľad ženy znežnel. Pozvala ho dnu.
„Len poďte, už vás čakáme. Myslím, že prichádzate v pravý čas.“
Tie slová počul neskôr ešte veľakrát, ale už len vo svojej hlave. Pousmial sa na starú ženu a vošiel do  kaštieľa. Dom stál na periférii mesta od nepamäti. Každý sa mu oblúkom vyhýbal, pretože sa šepkalo, že v ňom straší. On tým poverám veril ako dieťa, no teraz bol dospelý a povery považoval za detské výmysly.  Svet bol preňho gombička, veď mal dvadsaťpäť rokov. Starena ho viedla chodbou, ktorá vyzerala dosť strašidelne. Pochmúrna, tmavá, bez života. Ovanul ho akýsi zvláštny chlad. Na stenách viseli obrazy a trofeje z lovu. Zaprášené pôsobili hrozivo. Naháňali strach a vyvolávali zmiešané pocity. Ani Oliver ich nedokázal zahnať, ale napriek všetkému poslušne kráčal a usilovne premýšľal.
Len čo sa trochu pozbieram, hneď odtiaľto odídem. Ale nie dnes. Dnes musím vydržať čokoľvek, som hladný a nemám kde spať. V parku na lavičke, kde som spal posledné dve noci, je zima. Dnes a zajtra vydržím, a potom sa uvidí.
Nestačil sa spamätať a spolu so starenkou vstúpili do veľkej obývacej izby.
„Mladý muž, počkajte prosím tu. O chvíľu príde pani domu. Nech sa páči, posaďte sa.“
Otočila sa a odišla. Oliver osamel. Poobzeral sa vôkol seba. Izba sa mu páčila. Bola zariadená v stredovekom štýle. Na stenách dýky a meče. Veľký perzský koberec dodával izbe zvláštne čaro prepychu a útulnosti. Nebol síce nový, ale ešte stále bol veľmi pekný a honosný. Nábytok štýlový, uprostred izby veľký stôl. Pri okne pohodlné kreslá. V príborníkoch nespočetné množstvo rôznych šálok, misiek, tanierov a iných nádobiek. Myslel si, že tu bude pusto a prázdno a všetko zanedbané, ale bolo to len zdanie. To len zvonku bol dom ošumelý a pôsobil odstrašujúco. Vnútri, okrem chodby, bolo teplo, čisto a útulne. Preto nevedel, aká práca ho vlastne čaká. Začínal ľutovať, že sem vôbec prišiel. Ale bolo už neskoro. Ako tak prechádzal po miestnosti a obdivoval krásne starodávne predmety, zbadal na stene uprostred visieť nádherne vypracovaný meč. Bol veľký a zrejme aj ťažký. Leskol sa a vzbudzoval rešpekt. Chvíľu si ho obzeral a zrazu zatúžil vziať ho do ruky. Načiahol sa a zvesil zo steny. Meč bol naozaj ťažký, ale nie až tak, aby ho neuniesol. Sedel mu do ruky ako zadok na šerbeľ. Spomenul si na svoju starú mamu, lebo ona toto slovné spojenie používala často. Trochu ním zamával vo vzduchu. Meč krájal vzduch ľahko, ako nôž maslo. V izbe svišťalo a zunelo, meč spieval svoju dávno zabudnutú pieseň. Predstavoval si, že je stredovekým rytierom, ktorý sa cvičí do boja. Zabudol na celý svet a rúbal mečom neviditeľného nepriateľa. Hra sa mu natoľko zapáčila, že si nevšimol, ako ho so zamračeným pohľadom sledujú dve ženy. Jedna stará a druhá mladá a veľmi pekná. Jeho hra trvala niekoľko minút a bola by možno trvala aj dlhšie, ale zrazu ich zbadal a zháčil sa. Nevedel, čo povedať  a urobiť.  Prvá sa spamätala stará pani.
„Mladý pán, nepatrí sa brať cudzie veci. Neublížili ste si? Je to zbraň. Mocná zbraň. Nepatrí do rúk deťom, ale mužom. Prosím, vráťte ho na miesto. Bude to lepšie pre všetkých. Aj pre vás. Ďakujem.“
Povedala už pokojnejším hlasom, keď videla meč na mieste. Aj Oliver si vydýchol.
Urobil som poriadnu hlúposť! Načo som ten meč zvesoval? Správam sa ako decko. Potrebujem túto prácu, lebo inak umriem od hladu. Nebudem predsa kradnúť, aby som sa najedol. OK, už budem naozaj sekať dobrotu. Tá žena je krásna, možno sa jej zapáčim a dostanem teplé miestečko. Veď zo ženami som to vždy vedel.
„Prepáčte, už sa to viac nestane. Ten meč je veľmi pekný, neodolal som. Ešte raz prepáčte. Prišiel som kvôli zamestnaniu. Inzerovali ste v novinách, že hľadáte správcu domu. Rád by som pre vás pracoval. Ak je miesto ešte voľné.“
Mladá žena si ho pozorne premeriavala. Prestávala sa mračiť a skúmavo na neho hľadela. Páčil sa jej od prvej chvíle. Bola v šoku, keď zbadala meč v jeho rukách. Ten meč bol zvláštny. Väčšina, skoro každý muž, ktorý ho vzal do ruky, ho s výkrikom pustil na zem. Rukoväť mu totiž spálila dlane natoľko, že sa musel liečiť zo zranenia niekoľko týždňov. A tento tu sa s ním hrá ako dieťa so svojou hračkou. Nevedela, čo si má myslieť. Mladý muž vyzeral ako niekto, kto nutne potrebuje pomoc a záchranu. Lenže vyzerá to tak, že on zachráni ich.
„Áno, miesto je ešte voľné. Môžete nastúpiť okamžite, ak máte záujem. Vašou prvou úlohou bude obslúžiť ma pri večeri. Je čas a Alžbeta už nevládze. Bude vám radiť. Určite jej pomoc časom oceníte. Všetky práce budete vykonávať osobne. Súhlasíte? Na plate sa určite dohodneme. Budete bývať spolu s nami. Potrebujeme mužskú ochranu. Všetky povinnosti vám vysvetlím pri večeri. Prestrite pre troch, Alžbeta bude večerať s nami. Zatiaľ dovidenia. Stretneme sa v jedálni. Pomôž pánovi.“
„Ako sa vlastne voláte?“
„Som Andrea. Pre vás a pre ostatných pani Andrea.“
Oliver sa usmial. Vyzerá to preňho nádejne. Dokonca o chvíľu dostane aj najesť. Na krátku chvíľu zabudol  na hlad a únavu. Andrea bola veľmi pekná. Tmavovláska s  očami čiernymi ako noc. Boli plné niečoho, čo nevedel identifikovať.
„Som Oliver. Oliver Gabriel. Ďakujem, budem sa snažiť. Urobím všetko pre to, aby ste boli so mnou spokojná.“
Podával jej ruku, ale ona ju neprijala, len na neho pozrela a bez slova odišla do inej časti domu.

Ľubica Adamová Štefaniková /1964/ po ukončení štúdia na Strednej ekonomickej škole ostala žiť v rodnom meste Prešov. Pracuje v súkromnom sektore ako účtovníčka.

Debutovala románom zo slovenskej súčasnosti. Príbeh Romana a Júlie bol zaslaný do literárnej súťaže „Krídla Ivana Laučíka“. Hoci sa neumiestnil na popredných priečkach, dostal odporúčanie na vydanie.

Vydavateľstvo TRIBUN Brno podporuje začínajúcich autorov, preto sa rozhodlo knihu vydať.

Napriek mnohým prekážkam, ktoré musela autorka prekonať jej romány a verše prinášajú radosť čitateľom na Slovensku, aj v Českej republike.

Prezývku Hupka vymyslel manžel.

  • Současná literatura
  • Próza
vložit do košíku
183,00 Kč
Roman a Júlia
Roman a Júlia
Lubica Štefaniková
vložit do košíku
180,00 Kč
Kroky
Kroky
Lubica Štefaniková
vložit do košíku
123,00 Kč
Vyznanie duše
Vyznanie duše
Lubica Štefaniková
vložit do košíku
171,00 Kč
Ruža zo zálivu
Ruža zo zálivu
Lubica Štefaniková